dejepis

Rímska republika

 

Rímska republika existovala v rokoch 510 - 31 pred Kr. Názov republika je odvodený od názvu Res publica – Vec verejná, pretože na riadení štátu sa nepodieľal iba jeden človek, ale skupina úradníkov, volených občanmi.

 

 

Vznik republiky

Po vyhnaní posledného rímskeho kráľa Tarquinia Superba skončilo obdobie kráľovstva, ktoré už nikdy v dejinách starovekého Ríma nebolo obnovené. Patricijovia začali štát spravovať sami a na ľudových zhromaždeniach si volili každoročne spomedzi seba 2 konzulov, ktorí mali menšiu moc ako králi, pretože boli dvaja a ich činy si mohli odporovať. Okrem nich sa na vládnutí podielali aj:

  • Senát - 300-členný zbor konzulov a iných vysokých úradníkov, spočiatku len členov patricijských rodín, ktorí boli volení na doživotie.

 

  • Ľudové zhromaždenia (snemy) - kúrijný/kuriátny snem, volil vysokých úradníkov, jednakúria (skupina šľachtických rodín) mala jeden hlas, centuriálny snem - od roku 450 najdôležitejší ľudový zbor, ktorý volil vyšších vysokých úradníkov (konzulov, prétorov a cenzorov), jedna centúria (vojenská stotina) mala jeden hlas, tribútny snem - zastúpenie podľa obytných okrskov, volil nižších vysokých úradníkov (kvestorov a časť edilov), jeden tribus (okrsok) mal jeden hlas a plebejský snem - mimoriadne zhromaždenie, ktoré  volilo tribúnov ľudu a časť edilov, jeden tribus mal aj tu jeden hlas.

 

 

Tribúni ľudu

Po páde kráľovstva sa boj medzi patricijmi a plebejcami vyostril. Patricijovia zastávali významné úrady a utláčali plebejcov. Proti tomu sa plebejci vzbúrili. Podľa povestí odišli plebejci z Ríma a presťahovali sa na Svätú horu blízko Ríma (494 pred Kr.). Patricijovia sa zľakli, lebo odchod plebejcov vážne oslabil vojsko a ustúpili požiadavkám plebejcov. Udelili plebejcom právo voliť si zvláštnych obhajcov – tribúnov ľudu. Najprv to boli iba dvaja tribúni, neskôr ich bolo desať. Tribúni mali veľkú moc a mohli prekaziť každé rozhodnutie konzulov (okrem vojenských rozkazov), pretože mali právo rozhodnutia vetovať – zakázať,  stačilo iba vyriecť slovo veto – zakazujem.

 

 

Zákony 12. tabúľ

Súd ostal v rukách patricijov a súdilo sa podľa zvykového práva, čo využívali patricijovia vo svoj prospech. Preto ľud žiadal spravodlivé súdy a spísanie zákonov. Patricijovia zvolili komisiu desiatich patricijov, ktorá mala za rok spísať všetky zákony. Keďže to komisia nestihla, zvolili novú komisiu, v ktorej bola polovica patricijov a polovica plebejcov. V roku 450 pred Kr. boli zákony vyryté na 12 medených dosiek a vystavené na hlavnom rímskom námestí (fóre). Odvtedy sa už nikto nemohol vyhovoriť na neznalosť zákonov a tieto sa učili aj žiaci v škole. Zákony 12. tabúľvšak priniesli plebejcom málo. Nezmenil sa zákaz uzatvárania manželstiev medzi patricijmi a plebejcami a v platnosti ostalo aj prísne dlžnícke právo. Preto plebejci pokračovali v boji za svoje práva.

 

 

Boje patricijov a plebejcov

V roku 366 pred kr. boli po dlhých bojoch prijaté zákony tribúnov ľudu Licinia a Sextia. Tí predložili 2 návrhy, aby:

1. Nikto nesmel vlastniť viac ako 500 jutár obecnej (štátnej) pôdy. 

2. Jeden z dvoch konzulov bol plebejec.

 

Po prijatí týchto zákonov sa Sextius stal prvým plebejským konzulom. Odvtedy bol plebejcom sprístupnený aj úrad diktátora – ten mal ako jediný plnú moc v čase, keď hrozilo štátu krajné nebezpečenstvo. Podľa rozhodnutia senátu vymenoval konzul diktátora spomedzi vynikajúcich občanov. Diktátor mal neobmedzenú vojenskú aj občiansku moc na dobu 6 mesiacov. Po uplynutí tejto doby musel zložiť svoju funkciu. Po rozšírení hraníc Rímskej ríše vznikli nové úrady: prétori –predsedali na súdoch, cenzori – rozdeľovali občanov do majetkových skupín a zostavovali zoznamy senátorov, edili – starali sa o ochranu Ríma a o zásoby potravín, kvestori – spravovali štátnu pokladnicu. Po dlhých bojoch získali plebejci prístup do všetkých týchto úradov a postupne získali väčšie zastúpenie v tribútnom a plebejskom sneme.

 

V roku 326 pred Kr. si plebejci presadili zákon, ktorý zakazoval zotročovanie dlžníkov – občan, ktorý nevládal splácať dlhy sa už nemohol stať otrokom. V roku 300 pred Kr. boli plebejci zrovnoprávnení s patricijmi aj v náboženskej oblasti - mohli sa stať kňazmi.

 

 

Víťazstvo plebejcov

V roku 287 pred Kr. sa spory skončili, keď sa zákonom („lex Hortensia“) rozhodnutia plebejského snemu stali záväznými aj pre patríciov bez schválenia senátu. Plebejci si vydobyli právo zastávať všetky úrady, ktoré mali dovtedy v rukách iba patricijovia. Ale chudobní plebejci sa predsa len nemohli zúčastňovať na správe štátu, pretože služba v štátnych úradoch v Ríme nebola platená a mohli ju vykonávať iba bohatí občania. V Ríme tak vzniklo niekoľko bohatých rodín, ktorých členovia boli z generácie na generáciu volení do vyšších úradov. Táto nová úradnícka aristokracia sa nazývala nobilita (nobilis – vznešený).

 

Rímsky senát

 

 

 

Mimlióny rokov človeka

 

Pôvod človeka

 

Pôvod človeka zaujímal ľudí už dávno v minulosti. Názory na vznik človeka sa postupne vyformovali do 2 hlavných smerov:

 

1. človeka stvoril Boh – náboženský názor

2. človek sa postupne vyvinul zo živočíšnych predchodcov – vedecký názor.

 

V období stredoveku, keď mala cirkev veľký vplyv a moc, takmer nikto nespochybnil náboženský názor, hoci cirkev nemala pre svoje tvrdenia žiadne dôkazy. S nástupom vedecko technického pokroku vedci vytvorili vlastný, vedecký názor na vznik človeka, pričom sa opierali o dôkazy - nálezy archeológov (najmä kostrové).

 

Najväčšie zmeny v názore na vznik človeka prinieslo 19. storočie. Bolo to obdobie rozmachu spoločnosti, dobou náboženstva a vedy, viery a pochybností. Veľký konflikt medzi vedou a náboženstvom predstavovalo predovšetkým dielo Charlesa Darwina.

 

Charles Robert Darwin (1809-1882)

 

Charles Darwin bol synom lekára Roberta Darwina a vnukom ešte známejšieho anglického lekára Erazma Darwina. Malý Charles sa zaujímal o prírodu, zbieral nerasty, rastliny a chrobáky. Otec vybral pre svojho syna povolanie lekára, ktoré sa v rodine dedilo z otca na syna. Preto Charles odišiel do Edinburghu študovať medicínu. Po dvoch neúspešných rokoch štúdia bolo jasné, že z neho lekár nebude, a tak nahnevaný otec odporučil synovi štúdium teológie, pretože chcel aby sa stal anglikánskym kňazom.

 

Počas pobytu v Cambridgei sa Charles začal zaujímať o prírodné vedy a botaniku. Vďačil za to najmä profesorovi Henslowovi, ktorý odporučil mladého vedca kapitánovi Fitzroyovi. Ten sa s loďou Beagle chystal na výskumnú výpravu do Južnej Ameriky a hľadal prírodovedca na výskum zmapovaných oblastí.

 

Loď vyplávala v decembri 1831 z Anglicka smerom na juhozápad a pre mladého Darwina sa začala nová etapa života. Päť rokov sa plavil na lodi po oceánoch, spoznal Južnú Ameriku a mnohé ostrovy. Počas týchto rokov sa venoval práci a štúdiu zoológie, botaniky, geológie a archeológie všetkých oblastí, kde loď Beagle pristála.

 

Tieto roky menili aj jeho názor na vznik sveta a človeka. Pozorovaním a porovnávaním živočíchov, rastlín a prírody totiž prišiel na to, že dovtedy platná teória o nemennosti druhov nie je správna. Výsledky svojich bádaní publikoval v roku 1839 v knihe Cesta prírodovedca okolo sveta na lodi Beagle.

 

Darwinova cesta na lodi Beagle portréty Ch. Darwina

 

 

Vedecká práca Ch. Darwina a evolučná teória

 

Po návrate z ciest sa začala Darwinova práca na teórii o vzniku človeka. Robil pokusy na rastlinách a zvieratách, písal si s významnými vedcami tej doby a všetky svoje zistenia opísal v mnohých svojich dielach. Významnejším sa stalo dielo z roku 1859 - Vznik druhov prírodným výberomKniha vyvrátila prevládajúci názor o vzniku druhov a ich nemennosti. Dokázala, ževšetko živé v prírode sa vyvíjalo a vyvíja a určila aj zákonitosti tohto vývoja. Vznikla 3 roky po objave kostry v Neanderovej doline, ale ešte sa nezaoberala vývojom človeka.

 

Kniha, ktorá zmenila pohľad na vznik a vývoj človeka vyšla v roku 1871 - Pôvod človeka a pohlavný výber a bola pokračovaním diela o vzniku druhov. Stala sa najviac diskutovanou vedeckou knihou, ktorá bola preložená do mnohých jazykov a stala sa základným vedeckým dokumentom prístupným širokej verejnosti.

 

Darwin v nej dokazoval príbuznosť medzi človekom, ľudoopmi a cicavcami vôbec. Uviedol mnoho dôkazov a prišiel k záveru, že „...človek je vetvou opičieho kmeňa zo Starého sveta a niektorý prastarý článok tejto skupiny dal vznik aj človeku.“ Darwin svojimi dielami ako prvý vedecky zdôvodnil evolučnú – vývojovú teóriu, ktorá dokázala, že život sa vyvíja z nižších foriem na vyššie a z jednoduchších na zložitejšie.

 

Reakcie na Darwinovu teóriu

 

Kniha Pôvod človeka a pohlavný výber vyvolala veľký ohlas a šok. Niektorí kritici odsúdili knihu a Darwinovi starí učitelia z Cambridge nad ním vyjadrili svoje sklamanie. Niekoľko teológov podporovalo teóriu Darwina. Najznámejšia konfrontácia sa uskutočnila na stretnutí Britskej asociácie pre vedecký pokrok v Oxforde. V nasledujúcej debate

 

Thomas Huxley - najdivší obranca evolučnej teórie odpovedal, že „...by radšej pochádzal z opice ako z kultivovaného človeka, ktorý využíva dary kultúry a vyjadrovania v prospech predsudkov a nepravdy" (existuje niekoľko verzií tohto citátu).

 

Mnohým sa stal Darwinow pohľad na prírodu spätý s tým, že rozdiel medzi človekom a zvieraťom neexistuje. Noviny uverejňovali posmešné obrázky a články o Darwinovi. Darwin však osobne neobhajoval verejne svoje teórie, hoci o prebiehajúcich debatách vášnivo čítal.

 

Keď v roku 1882 zomrel, dostalo sa mu veľkého uznania tým, že bol slávnostne pochovaný vo westminsterskom opátstve vedľa významných osobností.

 

 

karikatúry Darwina ako opice

 

 

Ďalšie dôkazy o vývoji človeka

 

Po úspechu Darwinovej knihy jeho prívrženci pokračovali v bádaní a vypracovali teóriu o tvorovi, ktorý už nebol zvieraťom, ale ešte nebol ani človekom. Tento „prechodný stupeň vo vývoji človeka“ začali hľadať vedci na celom svete.

 

Medzi významných darwinistov (prívržencov Darwina a jeho učenia) patril aj nemecký profesorErnst Haeckelposmešne prezývaný aj „opičí profesor z Jeny“. Haeckel vo svojom dielePrirodzené dejiny stvorenia uverejnil úplný rodokmeň človeka. Všetkých predkov človeka roztriedil do 22 skupín. V prvej skupine boli jednobunkovce a v poslednej človek. Z tohto rodokmeňa sú pre nás najdôležitejšie posledné 3 stupne:

 

20. stupeň – ľudoopi – latinsky Anthropoides (Antropoidi)

21. stupeň – opoľudia – latinsky Pithecanthropi (Pitekantropi)

22. stupeň – ľudia - latinsky Homines (Hominidi – typ Homo)

 

Za svoju teóriu zožal Haeckel posmech, ale jeden vedec - Eugen Dubois - mu uveril a rozhodol sa, že objaví a predloží dôkaz o pitekantropovi - opočloveku. Kde však začať hľadanie? Podľa jednej teórie mali byť opice gibony tým hľadaným prapredkom človeka (dnes vieme, že to nebol správny názor), a tak sa profesor Dubois vydal do Indonézie. Neskôr získal podporu holandskej vlády pre svoje výskumy a presunul sa na Jávu. A práve tu našiel dlhohľadaný dôkaz o existencii pitekantropa: čeľusť s jediným zubom, časť lebky a v roku 1892 objavil pri osade Trinil stehennú kosť. To bol dôkaz existencie pitekantropa - prechodnej formy medzi človekom a ľudoopom – ako predka človeka.

 

E. Haeckel E. Dubois kosti Pitekantropa nájdené na Jáve

 

Po objave Pitekantropa nasledovali ďalšie. Neskôr sa ukázalo, že v skutočnosti existovalo viacero druhov predchodcu človeka – Pitekantropus, Ramapitekus, Australopitekus, cez ktorých sa človek vyvinul za milióny rokov až po dnešného človeka.

 

Vývoj človeka

 

V súčasnosti patria k predchodcom človeka typu Homo tieto 4 podtypy:

Homo habilis – človek zručný

Homo erectus – človek vzpriamený

Homo sapiens – človek rozumný

Homo sapiens sapiens – človek dnešného typu

 

Niektoré podtypy názvami vyjadrujú miesto svojho nálezu, napr. Steinheim, Neandertal atď.

 

Prehľad niektorých typov predchodcu človeka:

 

 

 

Úlohy:

1. Aké 2 názory na vývoj sveta existovali a v čom sa odlišovali?

2. Kto bol Ch. Darwin o čo sa zaslúžil?

3. Kto a čo našiel na Jáve koncom 19. storočia?

4. Aké typy človeka „ homo“ dnes rozoznávame (vymenuj slovenský aj latinský názov)?

 

Najataršie dejiny Zeme

 

Náboženský – všetko stvoril Boh alebo iná nadpozemská bytosť. Táto teória sa neopiera o dôkazy, ale o vieru človeka v nadprirodzené javy a zázraky.

Vedecký – všetko sa vyvinulo postupne, od najjednoduchších organizmov po najzložitejšie. Je podložený dôkazmi. Podľa svojho zakladateľa Charlesa Darwina sa táto teória nazýva vývojová – evolučná.

 

Dejepis je veda, a preto sa zaoberá vedeckou teóriou.

 

Podľa tejto teórie Zem vznikla počas veľkého tresku vo vesmíre. Veľký tresk (po anglicky Big Bang) je vedecká teória, ktorá opisuje raný vývoj a tvar vesmíru. Prirodzeným následkom Veľkého tresku je, že vesmír mal v minulosti vyššiu teplotu hustotu. Termín "Veľký tresk" sa používa na označenie časového bodu, kedy sa začalo pozorované rozpínanie vesmíru a na označenie teórie vysvetľujúcej vznik a vývin vesmíru. Termín "Veľký tresk" prvýkrát použil Fred Hoyle v roku 1949počas programu rozhlasovej stanice BBC.


Spočiatku bola Zem horúcou hviezdou, bombardovali ju meteority, narúšali sopečné výbuchy a pre život bola nebezpečná. Neskôr vychladla a stala sa planétou, vodné pary uvoľnené pri výbuchoch sa zmenili na mraky a vo forme dažďa sa voda opäť vracala na Zem. Vznikli z nej prvé moria, v ktorých sa asi pred 3,5 miliardami rokov zrodil život.

 

Ako teda vznikal život na Zemi podľa vedcov?

 

Bolo to asi pred 4,5 miliardami rokov.

1. Najprv sa vytvorili maličké bunky veľkosti špendlíkovej hlavičky.

2. Objavili sa prvé riasy sinice.

3. Vznikli koraly a sépie.

4. Vyrástli veľké lesy, ktoré neskôr zanikli v močiaroch a premenili sa na uhlie, ropu a zemný plyn.

5. Vznikli obrovské jaštery, dinosaury, pravtáky a prvé cicavce.

6. Vyvinuli sa ľudoopi – vzdialení predkovia dnešného človeka.

7. Vyvinul sa samostatný rod Homo – rod človeka.

 

A práve od momentu, kedy sa na Zemi objavil človek, sa začína písať história ľudstva.

 

Dejiny Zeme delia vedci na niekoľko období:

PRAHORY

STAROHORY

PRVOHORY

DRUHOHORY

TREŤOHORY

ŠTVRTOHORY

PRAHORY, STAROHORY – najdlhšie obdobia v dejinách Zeme sa skončili pred 570 miliónmi rokov.

V prahorách ešte neexistoval život.

V starohorách už pravdepodobne existovali najjednoduchšie formy života.

 

 

PRVOHORY – sa skončili pred 250 miliónmi rokov.

Rozvíjal sa život v moriach, vyvíjali sa najstaršie druhy rýb.

Na pevnine žili prvé suchozemské živočíchy - hmyz a obojživelníky. Hmyz a rastliny mali obrovské rozmery.

Pri riekach rástli prvé rastliny a pevniny pokrývali lesy. Celé oblasti boli vlastne močiare. Obrovské rastliny a stromy padali do vody, kde sa rozkladali a uhoľnateli. Dnes sú z nich zásoby uhlia, ropy a zemného plynu, ktoré sú pre náš život najvýznamnejšími zdrojmi energie.


 DRUHOHORY – sa skončili pred 65 miliónmi rokov.

Na Zemi žili obrovské plazy – dinosaury, známe z filmu Jurský park. Boli obrovské a vieme o nich vďaka nálezom kostí na celom svete. Ich zánik je stále záhadou. Časť vedcov sa nazdáva, že Zem sa zrazila s meteoritom, nastala prudká zmena podnebia a tú väčšina z nich neprežila. Iní vidia ich vyhynutie v sústavnom procese zmien na Zemi, ktorým sa títo obri nedokázali prispôsobiť.


TREŤOHORY – sa začali pred 65 miliónmi rokov.

Vyvinuli sa vtáky a cicavce a nahradili vyhynuté prajaštery. Vtáky získali schopnosť lietať a tomu sa prispôsobila stavba ich tela. Cicavce získali pomenovanie podľa spôsobu kŕmenia svojich mláďat.

Podnebie sa postupne ochladzovalo a Zem pokrývali stepi.

ŠTVRTOHORY – sa začali asi pred 1,5 miliónmi rokov a trvajú dodnes.

V tomto období sa vyskytovali ľadové doby (zima, mráz a sneh) a striedali sa s dobami medziľadovými (oteplenie, roztápanie snehu a ľadu).

Vyvinul sa človek. Predpokladá sa, že predkom človeka bol zvláštny druh ľudoopov, tzv. opočlovek. Ten sa vďaka rôznym vplyvom prírody vyvinul na druh Homo – človek. Vzhľad a schopnosti praľudí sa menili a zdokonaľovali až do dnešnej podoby človeka - Homo sapiens sapiens.

 

Úlohy:

1. Aké dva názory na vznik sveta poznáme?

2. Kedy podľa vedcov vznikol život na Zemi?

3. Ako delíme dejiny Zeme?

4. Aké živočíchy sa vyvinuli v treťohorách?

 

 

Železný kancelár a jeho cisár

 

 

V 19. storočí bolo Nemecko, podobne ako Taliansko, rozdrobené na kniežatstvá, ktoré boli pod nadvládou Rakúska a boli začlenené do Nemeckého spolku (ten tvorilo 35 monarchií a 4 slobodné mestá). Táto rozdrobenosť obmedzovala rozvoj hospodárstva, preto bola potreba zjednotiť Nemecko veľmi silná. Najmocnejším kniežatstvom bolo Prusko, ktoré sa postavilo do čela boja za zjednotenie jednotlivých kniežatstiev do silnej nemeckej ríše.

 

 

 

Pokusy o zjednotenie Nemecka

 

 

Prvé pokusy o zjednotenie Nemecka sa uskutočnili v rokoch 1824 a 1847. V prvom prípade sa podarilo iba colné zjednotenie nemeckých kniežatstiev a v druhom prípade sa síce zástupcovia jednotlivých kniežatstiev dohodli na programe zjednotenia Nemecka, ale tento program nebol prijatý Rakúskom, ktoré ovládalo množstvo nemeckých kniežatstiev. Dôvodom neúspechu bolo aj to, že Prusko nechcelo prísť o postavenie nadradeného štátu v Nemeckom spolku.

Revolúcia v marci 1848 mala dva ciele - zjednotenie Nemecka a zrušenie absolutistickej vlády a feudalizmu. Revolúcia vypukla v Berlíne. Pruský kráľ pod nátlakom ľudu vymenoval novú vládu na čele s liberálmi. V máji 1848 zasadal celonemecký parlament vo Frankfurte nad Mohanom a snažil sa ústavne zjednotiť Nemecko. V roku 1849 bola vypracovaná ústava, ktorú však pruský kráľ odmietol, rozpustil parlament a potlačil povstanie ľudu. Tým sa skončila revolúcia, ktorá bola ďalším neúspešným pokusom o zjednotenie Nemecka.

 

 

Nemecké územie pred zjednotením

 

Zdroj:Tkadlečková, H. a Skladaný M.: Na prahu moderného sveta, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 2001

 

 

 

 

 

Zjednotenie Nemecka (1866 – 1871)

 

V nemeckých štátoch vznikli dve koncepcie zjednotenia Nemecka. Veľkonemeckákoncepciapresadzovala spojenie pod vedením Rakúska, malonemecká koncepcia sa usilovala o zjednotenie bez Rakúska a postupne sa stala programom pruskej politiky. V roku 1862 pruský kráľ Wilhelm I. vymenoval za pruského kancelára a ministra zahraničia Otta von Bismarcka,zástancu protirakúskej politiky, ktorý sa snažil o zjednotenie Nemecka násilím. Príležitosť na rozpútanie konfliktu sa Bismarckovi naskytla v roku 1863. Bola ňou vojna proti Dánsku, ktoré pruská a rakúska armáda spoločne porazili. Problémy pri delení koristi – išlo o územia Holštajnska a Šlezvicka - poskytli Bismarckovi dôvod na konflikt s Rakúskom.

 

 

 

Prusko-rakúska vojna (1866)

 

 

Prusko-rakúska vojna, ktorá rozhodla o vyradení Rakúska z rozhodovania o nemeckých záležitostiach a stala sa prvou etapou zjednotenia Nemecka pod pruským vedením, vypukla16. júna 1866. Rakúsko malo síce početnú prevahu, ale pruská armáda ťažila z využívania železníc, telegrafu a modernejšej výzbroje. Rozhodujúca bitka sa odohrala 3. júla 1866 pri Hradci Králové. Bola najväčšou a najkrvavejšou bitkou od bitky pri Waterloo v roku 1815. Dlho boli sily vyrovnané, ale vďaka 100-tisícovej pruskej posile nakoniec Rakúšania utrpeli zdrvujúcu porážku. Posledná bitka prusko-rakúskej vojny sa odohrala 22. júla 1866 neďaleko Bratislavy – pri Lamači -v údolí vrchu Kamzík(dnes je na tomto mieste, uprostred lesa, pamätník). Výsledkom vojny bola strata mocenského postavenia Rakúska v Nemecku a zánik Nemeckého spolku. Prusko ovládlo severnú časť Nemecka a vznikol Severonemecký spolok s dominantným postavením Pruska. Juh Nemecka ostal rozdrobený.

 

 

Nemecko po prusko-rakúskej vojne

 

Zdroj:Tkadlečková, H. a Skladaný M.: Na prahu moderného sveta, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 2001

 

 

 

 

 

 

Prusko- francúzska vojna (1870-1871)

 

 

Francúzsko bolo proti zjednoteniu Nemecka, pretože v zjednotenom Nemecku videlo konkurenciu. Politická situácia sa zhoršila kvôli sporu o obsadenie španielskeho trónu. Spor sa zavŕšil 19. júna1870, kedy Francúzsko vyhlásilo Prusku vojnu. Francúzsko bolo na vojnu zle pripravené a malo k dispozícii len 235 000 mužov. Vrchného velenia sa 29. júla 1870 ujal sám cisár Napoleon III., ale čoskoro bola obrana prelomená a Alsasko s Lotrinskom okupované. Nemecké vojská zatlačili viac než stotisícovú francúzsku armádu do úzkej kotliny medzi riekou Mása a belgickou hranicou pri meste Sedan. 1. septembra 1870 sa rozpútala rozhodujúca bitka (známa pod názvom„sedanská katastrofa“), v ktorej Francúzi prehrávali a  ešte večer sa na príkaz cisára vzdali. 2. septembra 1870 bola podpísaná kapitulácia. Do zajatia padlo 83 000 vojakov, cisár Napoleon III. sa stal zajatcom pruského kráľa a francúzske cisárstvo sa zrútilo. Vojenské akcie pokračovali (po vyhlásení Francúzskej republiky 4. septembra 1870) vojnou francúzskeho obyvateľstva proti nenávideným Nemcom. Bismarck preto musel vojnu čo najrýchlejšie skončiť a francúzsky odpor zlomilo až obliehanie a ostreľovanie Paríža. 28. januára 1871 bola podpísaná kapitulácia Francúzska a 10. mája 1871 bola vo Frankfurte nad Mohanom uzavretá prusko-francúzska vojnafrankfurtským mierom. Francúzsko v nej súhlasilo s podmienkami kladenými Nemeckom - odstúpilo požadované územia Alsaska a Lotrinska a zaviazalo sa do troch rokov zaplatiť 5 miliárd frankov ako odškodné Nemecku. Porážka skomplikovala vzťahy medzi Nemeckom a Francúzskom na niekoľko desaťročí.

 

 

 

Zjednotené Nemecko po prusko-francúzskej vojne

 

Zdroj:Tkadlečková, H. a Skladaný M.: Na prahu moderného sveta, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 2001

 

 

 

 

 

 

Zjednotené Nemecko

 

 

18. januára 1871 bol pruský kráľ Wilhelm I. v Zrkadlovej sieni paláca vo Versailles (v Paríži) prehlásený za nemeckého cisára. Hlavným mestom Nemecka sa stal Berlín a kancelárom sa stal Otto von Bismarck. Ústava nemeckého cisárstva ustanovila Nemecko za spolkový štát s 26 štátnymi celkami. Zjednotenie Nemecka urýchlilo rozvoj kapitalistického podnikania. Vďaka tomuto rýchlemu rozvoju a dobrým podmienkam na podnikanie Nemecko čoskoro predbehlo európskych konkurentov na trhu a dostalo sa z ekonomického hľadiska do čela Európy a po USA na druhé miesto vo svete.

 

Wilhelm I.

Zdroj: http://www.portalestoria.net/IMAGES%20146/Wilhelm1%5B1%5D.jpg

 

 

 

 

Otto von Bismarck (1815-1898)

 

 

Otto Eduard Leopold von Bismarck-Schönhausen, vojvoda z Lauenburgu bol jeden z najvýznamnejších politikov 19. storočia a zakladateľ Nemecka. Bol predsedom vlády Pruského kráľovstva (1862 - 1890) a stal sa prvým kancelárom (1871 - 1890) Nemeckej ríše. Jeho nekompromisný prístup a autoritatívne vystupovanie mu vyniesli prezývku železný kancelár“.

 

 

Otto von Bismarck

 

Zdroj:http://www.narmyslenka.cz/image/200812201720_otto-bismarck.jpg

 

 

 

Po stopách vikingov

Pôvod

 

 

Vikingovia pochádzali z území dnešného Dánska, Nórska a Švédska.

Pôvod tohto mena je neznámy. Anglosaské kroniky ich označujú ako Dáni, franské ako Normani(od slova northmen - severania). Dnes ich delíme na dánskych, nórskych a švédskych Vikingov.

Spôsob života

 

Drsné prírodné podmienky na severe Európy a blízkosť mora formovali život Vikingov. Venovali sapoľnohospodárstvu, rybolovu a lovu, remeslám a obchodovaniu. Razili vlastné mince zo zlata a striebra. Vytvorili účinný systém spravovania krajiny a spôsoby vlády. Príslušníci miestnych spoločenstiev sa stretávali na zhromaždeniach - ting, kde hlasovaním riešili právne otázky a súdili zločincov (tí sa mohli stať otrokmi na roľníckych usadlostiach v Škandinávii alebo ich mohli predať do cudziny). Rodiny žili zväčša v dlhých domoch obdĺžnikového pôdorysu. Ohniská vo vnútri slúžili na varenie, ale aj ako zdroj tepla a svetla. Priamo v usadlosti bývala kováčska dielňa, kde sa vyrábali železné nástroje. Počet obyvateľstva rástol, pôda už nestačila pre všetkých, a tak okolo roku 800 mnohí odvážlivci opúšťali domovy a hľadali nové územia. Útočili na pobrežia Británie, Írska a Francúzska. Vikingskí obchodníci podnikali dlhé plavby cez neznáme moria, na ktorých objavili nové územia a otvorili nové obchodné trasy. Obchodovali s celou Európou i západnou Áziou, podnikali prvé známe plavby na Island, do Grónska a Severnej Ameriky. Ich bojovníci drancovali cudzie pobrežia - najmä Británie, Francúzska a severozápadnej Európy, kde sa potom mnohí usadili natrvalo.

 

 

 

Lode

 

Vikingovia boli výborní moreplavci a najlepší stavitelia lodí v Európe.

Vlastnili rýchle a dlhé lode s nízkym ponorom, ktoré im umožňovali rýchlo a prekvapivo udrieť z mora i z rieky a pristáť s nimi aj mimo prístavu. Boli zdobené dračími hlavami, preto ich nazývalidračie koráby (drakkary) - drak bol symbol sily. Plachtou na stožiari sa zvyšovala rýchlosť. Asi roku 800 zaviedli Vikingovia kýl, základný nosník kostry lode, ktorý zvýšil stabilitu plavidla na rozbúrenom oceáne. Vikingské typy lodí: vojnové lode - langskipy, lode na ďaleké cesty, obchodné lode - knary a kráľovské jachty na slávnostné plavby pri pobreží a v pokojných vodách.

 

Vikingské výpravy

Za začiatok vikingských výprav sa považuje rok 793kedy nórski Vikingovia spustošili kláštor Lindisfarne na pobreží NorthumbrieVýpravy možno rozdeliť do troch období:

Prvé obdobie (1. polovica 9. storočia) - živelné výpravy menšieho rozsahu. Vďaka obrannému systému postavenému Karlom Veľkým sa podarilo ešte na niekoľko desaťročí odvrátiť vikingské nájazdy na severných brehoch Franskej ríše, no od 40. rokov 9. storočia sa začali mohutné vpády.

Druhé obdobie (2. polovica 9. storočia - 10. storočie) - organizované výpravy na čele s najvyššími šľachticmi alebo členmi kráľovských rodov. Ako vojnová korisť sa na sever dostávalostriebro (ozdoby alebo mince), ktoré bolo v Škandinávii najviac cenené a preto bolo nájdené v stovkách pokladov v celej Škandinávii.

Tretie obdobie (prelom 10. a 11. storočia) - vikingské výpravy splývajú s rozpínavosťou škandinávskych kráľovstiev. Éra Vikingov skončila v roku 1066, keď sa v známej bitke pri Hastingse stretlo vojsko anglického kráľa Harolda Godwina s normanskými bojovníkmi Wiliama Dobyvateľa. V krvavom boji zvíťazili Wiliamove oddiely. S postupným rozširovaním kresťanstva od 2. polovice 10. storočia do 12. storočia sa Škandinávia začlenila medzi ostatné stredoveké štáty a stratila svoj vikingský charakter.

Osídľovanie nových území

 

 

Nórski Vikingovia osídlili OrknejeShetlandyFaerské ostrovyIsland a Grónsko. Z Grónska sa dostali až do Ameriky – nazvali ju Vinland, podľa hrozna, ktoré tam divo rástlo. Okrem toho sa podieľali na výpravách dánskych Vikingov.


Dánski Vikingovia sa zmocnili východnej polovice Anglicka, iné ich oddiely sa preplavili po rieke Seine do Paríža, ďalšie do Írska.

Švédski Vikingovia (Variagovia), už v 7.-8. storočí ovládali určité oblastivýchodného Pobaltia (Grobiňa), prenikali ako obchodníci po riekach do východnej Európy, kde sa stretávali so slovanskými a arabskými kupcami (napr. na Volge), alebo sami zachádzali až do Byzantskej ríše (boli telesnými strážcami byzantských cisárov) a arabského sveta. Časť ich viac-menej ovládla časť Ruska až po Kyjev a z Čierneho mora napadli Konštantínopol. Vtrhli aj na moslimský Pyrenejský polostrov a hlboko do Stredozemia. Podľa západných historikov súVariagovia zakladateľmi štátu východných Slovanov - Kyjevská Rus, podľa ruských historikov to však nie je pravda. Názov variag pochádza pravdepodobne z ruského slova vrag – nepriateľ.

Vikingskí bojovníci

 

Hlavnou útočnou silou Vikingov bola pechota. Diví barbari, ktorí nepoznali strach, vzbudzovali v Európe veľký rešpekt. Hoci boli Severania v priemere len asi 170 cm vysokí, relatívne malú výšku nahrádzali bojovnosťou a perfektným ovládaním meča, sekery a kopije. V ich šíkoch navyše bojovali aj tzv. berserkovia, šialení psychopati, vyznačujúci sa nesmiernou silou a brutalitou. Spoznať ich nebolo vôbec ťažké. Berserkovia totiž pohŕdali brnením, do boja sa vrhali buď nahí alebo odetí do medvedích či vlčích kožušín a s obrovským krikom, oháňajúc sa bojovou sekerou. Kroniky uvádzajú, že títo šialenci v extáze pred bojom hrýzli svoje meče či sekery a vstupovala do nich nadľudská sila. Vikingskí náčelníci si berserkov veľmi cenili, pretože už len ohľad na nich často na smrť vystrašil nejedného rytiera.

 

 

Náboženstvo

Vikingovia uznávali mnohých bohov, najvyšším bol Odin

Podľa legiend, hrdinská smrť na bojisku zaručovala Vikingom cestu do neba, ktoré volali Valhalla. Tam sa v spoločnosti krásnych bojovníčok valkýr pretekali vo vyratúvaní svojich hrdinských činov, hodovali a čas si krátili vzájomnými súbojmi. Na všetko dozeral najvyšší boh Odin. Bežne mu prinášali ľudské obete.

 


Runy

 

Slovo runa – v staroškandinávskom jazyku ako aj v starej angličtine znamenalo záhadu či tajomstvo. Runy fungujú na princípe vyžarovania energie, a tú potom šíria okolo seba. Ich liečebné, ochranné i regeneračné účinky sú vedecky dokázané. Runové kocky sa dnes používajú na veštenie alebo ako hra, podobná šachu.

 

 

Runové písmo

Podľa legendy daroval runové písmo ľuďom Odin. Vikingovia sa k runovému písmu správali s veľkou úctou a verili, že má magickú silu. Runy sú väčšinou vytesané do kameňa, ale nachádzajú sa aj na kostiach, rohovine, dreve a na predmetoch dennej potreby. Obchodníci runovým písmom zapisovali záznamy o predaji tovaru. Bojovníci zdobili svoje zbrane runami a verili, že budú v boji silnejší a nepriateľské šípy sa im vyhnú. Básnici - skaldi ospevovali boje a hrdinstvá, ale rozprávali aj legendy o bohoch, či už o Odinovi, či o vládcovi oblohy Thorovi. Mnohé z príbehov boli spísané, a tak vznikli ságy – hrdinské piesne. Väčšina ság bola spísaná na Islande.

Runovú abecedu, nazývanú futhark podľa prvých šiestich znakov, tvorilo 24 znakov. Neskôr bola upravená na 16 znakov.

 

 

O našom západnom susedovi

 

Náš najbližší západný sused je Česká republika a jej dejiny boli v niektorých obdobiach spoločné s dejinami Slovákov. Česi a Slováci majú rovnaký pôvod – patria k západným Slovanom. Spoločná história Čechov a Slovákov sa skončila v roku 1992, pretože od 1. 1. 1993 začali existovať 2 samostatné štáty – Česká republika Slovenská republika.

 

 

 

 

Najstaršie dejiny Čechov – raný stredovek

 

 

 

 

Na Moravu a do Čiech prichádzali prví Slovania z východu približne v druhej polovici 6. storočia. V tom čase tu sídlili zvyšky predchádzajúceho germánskeho obyvateľstva a Slovania sa usadili vedľa germánskych osád, v úrodných nížinách okolo Labe, Ohře a dolného toku Vltavy. O príchode Slovanov do Česka neexistujú písomné správy. Svedectvo o ňom sa dochovalo iba v rozprávaní, ktoré až po stáročiach zaznamenal a literárne spracoval Kosmas. Vierohodnejšie informácie podávajú archeologické nálezy. V roku 623 vznikla Samova ríša. Jadro ríše sa nachádzalo v oblasti dolného Pomoravia (južná Morava, Dolné Rakúsko, juhozápadné Slovensko, časť Maďarska), neskôr do nej patrili aj Čechy, Lužice a možno aj Korutánsko. Nešlo o skutočný štát, ale o nadkmeňový zväz. Po Samovej smrti sa jeho ríša rozpadla a o českom území nemáme potom asi 130 rokov žiadne písomné správy až do obdobia, kedy tu vznikol skutočný štát -Moravské kniežatstvo. Čechy (presnejšie „Bohemia“) sa prvýkrát spomínajú až roku 788 v súvislosti so zriadením „Českej marky“. Predkovia Čechov v tom čase žili pravdepodobne v podobe viacerých kmeňov a jeden z kmeňov sa nazýval Čechovia. Neskôr (v 9.-10. storočí) sa tomuto kmeňu podarilo ostatné kmene zjednotiť pod svoju nadvládu a zjednotené kmene prevzali jeho meno. Zjednotené kmene obyčajne nazývame „Česi“, hlavný kmeň naopak „Čechovia“.

 

 

 

 

 

Veľká Morava

 

 

Na území dolného Pomoravia vzniklo v 8. storočí Moravské kniežatstvo, prvý známy štát na území dnešného Česka. Roku 833, keď si Moravské kniežatstvo pripojilo susedné Nitrianske kniežatstvo (ležiace na území dnešného Slovenska a severného stredného Maďarska) vznikol štát nazývaný Veľká Morava (Veľkomoravská ríša). Prvým známym moravským (od roku 833 veľkomoravským) panovníkom bolo knieža Mojmír I. a podľa neho sa dynastia nazývalaMojmírovci. Od konca 9. storočia patrilo české územie do Veľkej Moravy a na Svätoplukovom dvore prijalo krst české knieža Bořivoj. Po Svätoplukovej smrti (roku 895) sa Česi odtrhli od Veľkej Moravy a začali si budovať vlastný štát.

 

 

 

 

Český štát za Přemyslovcov

 

 

Začiatky českého štátu sú späté s rodom Přemyslovcov - jediným českým vládnucim rodom. Svoj pôvod odvodzovali od bájnych predkov Přemysla Oráča a kňažnej Libuše. V 9. storočí Česi bojovali za nezávislosť s Franskou/Východofranskou ríšou.

Prvým přemyslovským kniežaťom, o ktorom sa dochovali písomné záznamy, bol Bořivoj I. (852 - 888/889). Bořivoj sa v 80. rokoch 9. storočia dal spoločne so svojou ženou Ludmilou pokrstiť pravdepodobne osobne arcibiskupom Metodom na Veľkej Morave. Asi od roku 885 sídlil na hradisku Levý Hradec, kde nechal vybudovať prvý kresťanský kostol – rotundu sv. Klimenta a odkiaľ ovládol vltavskú kotlinu.

Za vlády Bořivojovho syna Spytihněva I. (vládol 894-915) boli položené základy Pražského hradu, kam sa presídlil knieža so svojou družinou z Levého Hradca. Praha sa stala centrom vznikajúceho českého štátu. 

 

 

Za skutočného zakladateľa českého štátu je dnes považovaný Boleslav I. (vládol 935 - 967 alebo 972), ktorý vládol po zavraždení svojho staršieho brata - kniežaťa Václava (ten bol zavraždený údajne na pokyn Boleslava a po smrti sa Václav – pomenovaný na svätého - stal patrónom Čiech). Na dobytých územiach nechal Boleslav stavať hrady, do ktorých dosadzoval svojich správcov a vojenské posádky. Prostredníctvom tejto hradskej správy pevne ovládal a riadil celú krajinu. Počas vojenských výbojov k Čechám pripojil Sliezsko, Krakovsko a Moravu. Jedinými pánmi zjednotených Čiech sa přemyslovské kniežatá stali až roku 995 po vyvraždení konkurenčného rodu Slavníkovcov.

 

Kráľovský titul – dedičný - získali české kniežatá až v roku 1212, keď nemecký kráľ Fridrich II. udelil Přemyslovi Otakarovi I. (1197 – 1230) listinu – Zlatú bulu sicílsku. 

Medzi významných kráľov z rodu Přemyslovcov patrili:
Přemysl Otakari II. (1253-1278) - vnuk Přemysla Otakara I., sa zaslúžil o hospodársky aj územný rozkvet Čiech, za čo dostal prezývku „kráľ železný a zlatý“ – železný ako symbol sily a moci, zlatý ako symbol bohatstva. Padol v boji s Rudolfom I. Habsburským v bitke na Moravskom poli v roku 1278.

Jeho nástupcom sa stal 12 ročný syn Václav II. (1283-1305). Bol veľmi schopným panovníkom. Podriadil si neposlušnú šľachtu a upevnil hospodárstvo, v čom mu pomohlo aj objavenie bohatých nálezísk striebra v Kutnej Hore. V kutnohorskej mincovni dal raziť hodnotné strieborné mince –„pražské groše“, ktoré sa stali celoeurópskym platidlom. V roku 1300 bol korunovaný zapoľského kráľa. Uhorský trón po vymretí Arpádovcov získal pre svojho syna Václava III.
Posledným Přemyslovcom na českom tróne bol Václav III. (1305-1306) - syn Václava II. Žiaľ, vládol veľmi krátko, v roku 1306 ho v Olomouci zavraždil najatý vrah. Keďže po sebe nezanechal potomkov, vymrel rod Přemyslovcov „po meči“ – v mužskej línii.

 

 

 

 

 

Bazilika sv. Juraja na Pražskom hrade,
kde sú pochovaní viacerí Přemyslovci

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Přemyslovci boli jedinou domácou českou dynastiou. Po nich vládli v Čechách a na Pražskom hrade len vládcovia z iných krajín. Za 400 rokov vládnutia Přemyslovcov sa stalo Česko prekvitajúcou stredoeurópskou krajinou s bohatým hospodárstvom. Vďaka výbojnej politike rozšírili hranice Čiech o priľahlé územia. Položili základy pre ďalší rozkvet Prahy ako hlavného mesta Čiech.

 

 

 

Prehľad panovníkov z rodu Přemyslovcov

 

 

 

 

Úlohy:

 

1. Čo vieš o najstarších ranostredovekých dejinách Čiech?

2. Aký bol pôvod Přemyslovcov?

3. Vymenuj 3 kniežatá a 3 kráľov z rodu Přemyslovcov.

4. Čo je Zlatá bula sicílska a pražský groš?

 

 

1. Slovensská republika

30. novembra 1938 zvolilo Národné zhromaždenie v Prahe za československého prezidenta Emila Háchu, poslušného vykonávateľa nemeckých príkazov. 20. januára 1939 Hácha vymenoval novú, šesťčlennú vládu Slovenska na čele s Jozefom Tisom.

 

 

 

Emil Hácha

Zdroj:http://www.google.sk/imgres?imgurl=http://www.holocaustresearchproject.org/nazioccupation/images/emil-hacha.jpg&imgrefurl=http://govit.sys-con.com/node/965964&usg=__FETGsOqpOchT0tmTZXDGjiwDvg4=&h=224&w=169&sz=9&hl=sk&start=8&zoom=1&um=1&itbs=1&tbnid=D7G3vmAcNJHtgM:&tbnh=108&tbnw=81&prev=/images%3Fq%3De%2Bh%25C3%25A1cha%26um%3D1%26hl%3Dsk%26newwindow%3D1%26sa%3DG%26rlz%3D1T4ADFA_enSK381SK382%26tbs%3Disch:1

 

 

 

 

Politická kríza na Slovensku

 

 

12. februára 1939 prijal nemecký kancelár Adolf Hitler radikálneho slovenského politika Vojtecha Tuku. Radikálnym členom HSĽS, medzi ktorých Tuka patril, už totiž nestačila autonómia a čoraz otvorenejšie žiadali úplnú samostatnosť Slovenska. Tuka sa zmienil o napätých česko-slovenských vzťahoch, štvavej maďarskej politike voči Slovensku, ale najmä o snahe Slovákov osamostatniť sa. Osamostatnenie si však vyžadovalo pomoc Nemecka, ktorú Hitler Tukovi prisľúbil. Ďalšie udalosti odrážali vyostrené vzťahy medzi Slovenskom a vládou v Prahe (ústrednou vládou). Od 1. marca 1939 sa ústredná vláda v Prahe a prezident Hácha rozhodli zosadiť radikálnych slovenských ministrov a predsedu vlády J. Tisa. Rozhodli sa zasiahnuť aj vojensky a v noci z 9. na 10. marca 1939 boli obsadené verejné budovy v Bratislave a tiež najdôležitejšie železničné trate. Jednotky HG (Hlinkovej gardy) boli uvedené do stavu pohotovosti. U najznámejších radikálov HSĽS urobili domové prehliadky, niektorí (Tuka, Mach a Černák) boli zatknutí. Tisovi doručili odvolací dekrét a držali ho pod dozorom. V Bratislave bol vyhlásenývýnimočný stav.

11. marca 1939 prezident Hácha vymenoval za predsedu slovenskej autonómnej vlády Karola Sidora a odsúhlasil zloženie autonómnej vlády, ako ju navrhol Sidor. Nemecká vláda žiadala od Sidora, aby vyhlásil slovenský štát, ten to však odmietol.

 

 

 

Karol Sidor

Zdroj:http://www.google.sk/imgres?imgurl=http://www.slovacivosvete.sk/data/att/1490_obr.jpg&imgrefurl=http://www.slovacivosvete.sk/1490/upn-ziskal-denniky-karola-sidora.php&usg=__yBEel8OjjYvNSz_V9bcpFlAo5BU=&h=264&w=220&sz=11&hl=sk&start=17&zoom=0&um=1&itbs=1&tbnid=umMYaBUpqNIe8M:&tbnh=112&tbnw=93&prev=/images%3Fq%3Dkarol%2Bsidor%26um%3D1%26hl%3Dsk%26newwindow%3D1%26sa%3DG%26rlz%3D1T4ADFA_enSK381SK382%26tbs%3Disch:1

 

 

 

 

Predvečer vzniku Slovenskej republiky

 

 

13. marca 1939 dostal zosadený predseda vlády J. Tiso pozvanie na rozhovorod kancelára nemeckej ríše A. Hitlera (Nemci verili, že Tiso sa dá, na rozdiel od Sidora, presvedčiť). Hitler dal Tisa po pristátí v Berlíne privítať s vojenskými poctami. V Berlíne nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a nemecký kancelár A. Hitler vyvíjali na J. Tisa nátlak, aby okamžite vyhlásil slovenský štát, inak bude Slovensko ponechané svojmu osudu, teda bude pripojené k Maďarsku. Toto vyhlásenie Tiso odmietol urobiť v Berlíne, preto zariadil, aby prezident Hácha na nasledujúci deň zvolal Slovenský snem v Bratislave.

 

 

 

Stretnutie Tisa a Hitlera 13. marca 1939 v Berlíne

 

Zdroj:http://www.sme.sk/cdata/3528537/tis.jpg

 

 

 

Vznik 1. Slovenskej republiky

 

 

Autonómny Slovenský snem otvoril 14. marca 1939 svoje mimoriadne zasadanie, na ktorom sa zúčastnilo 57 poslancov z celkového počtu 63. Všetci prítomní poslanci povstali zo svojich miest a za veľkého potlesku odhlasovali utvorenie samostatného slovenského štátu – 1. Slovenskej republiky. Potomnasledoval spev historickej hymny slovenského národa „Hej, Slováci“. Prvú vládu Slovenského štátu tvorili:

 

Dr. Jozef Tiso (predseda vlády)

Dr. Vojtech Tuka (podpredseda vlády)

Karol Sidor (minister vnútra)

Ferdinand Čatloš (minister národnej obrany)

Jozef Sivák (minister školstva)

Gejza Medrický (minister hospodárstva)

Dr. Ferdinand Ďurčanský (minister zahraničia)

Dr. Gejza Fritz (minister pravosúdia)

Dr. Mikuláš Pružinský (minister financií)

Július Stano (minister dopravy a verejných prác).

Nový štát - Slovenskú republiku - uznalo 27 štátov.

 

 

 

Ochranná zmluva

 

 

4 dni po vyhlásení samostatnosti (18. marca 1939) bol J. Tiso pozvaný do Viedne, kde mu Hitler predložil svoje požiadavky voči Slovenskému štátu, ktoré mali zaručiť, že Tretia ríša prevezme ochranu zvrchovanosti a integrity územia Slovenska. V skutočnosti však išlo o maskované vojenské obsadenie značnej časti Slovenska a o jeho úplné podriadenie Nemeckej ríši. Jozef Tiso po vypočutí Hitlera vyhlásil Hitlerove požiadavky za neprijateľné, ale Hitler ho ubezpečil, že Slovákom zaručí úplnú samostatnosť a garantuje hranice Slovenska.

Výsledkom tohto vyjednávania bola „Ochranná zmluva“ (Schuzvertag) medzi ríšskou a slovenskou vládou, v ktorej sa Slovensko zaviazalo viesť svoju zahraničnú a vojenskú politiku v súlade s Nemeckou ríšou. Okrem toho bol podpísaný aj „Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Ríšou a Slovenským štátom“, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky, ako aj odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároveň však otvoril Nemcom možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.

 

 

 

J. Tiso prezidentom 1. SR

 

 

Na svojom slávnom zasadaní 26. októbra1939 Slovenský snem jednohlasne zvolil za prvého prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisa, ktorý bol po zložení prísahy uvedený do svojho úradu. Tiso ostal prezidentom až do konca trvania Slovenského štátu (apríl 1945). Po zvolení J. Tisa za prezidenta SR sa stal predsedom vlády Vojtech Tuka.

 

 

 

Vojtech Tuka

 

Zdroj:http://img.ihned.cz/attachment.php/790/20383790/8GcNun02wx7oTqPLVrtCSg95RDKs3pWO/tuka.jpg

 

 

Jozef Tiso(1887 – 1947)

 

narodil sa vo Veľkej Bytči v rodine živnostníka ako druhé z desiatich detí,

- študoval na gymnáziu v Žiline, v kňazskom seminári v Nitre, potom ho ako mimoriadne nadaného biskup poslal na univerzitu do Viedne, ktorú ukončil v roku 1910,

- pôsobil ako profesor na piaristickom gymnáziu v Nitre, kaplán v Oščadnici a Rajcia farár v Bánovciach nad Bebravou(1924 – 1945),

- politicky sa angažoval v HSĽS ako poslanec Národného zhromaždenia, jeho hlavnou požiadavkou bola autonómia Slovenska,

 

7. 10. 1938 sa stal predsedom slovenskej autonómnej vlády a zastával aj funkciu ministra vnútra,

 

- od 14. marca 1939 do 26. októbra1939 bol predsedom vlády prvej Slovenskej republiky,

- od 26. októbra 1939 do apríla 1945 bol prezidentom prvej Slovenskej republiky,

- po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945 ušiel zo Slovenska a skrýval sa v kláštore v Kremsmünsteri. Tu ho objavila vojenská polícia USA a spojencami bol vydaný česko-slovenskej vláde,

- v roku 1946 sa začal politický proces, v ktorom ho Národný súd v Bratislave odsúdil za zradu natrest smrti obesením,

- popravený bol v skorých ranných hodinách 18. apríla 1947 na dvore Justičného paláca v Bratislave. Neskôr bol v tajnosti pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.

 

 

 

Jozef Tiso

 

Zdroj:http://nd01.jxs.cz/107/994/a4574db04a_5936676_o2.jpg

 

 

 
TOPlist